Ponúkame predsa len pot, krv a slzy.
Situácie, ktorých sme často svedkami a aktívnymi účastníkmi sú bizarné, kruté, nepochopiteľné, vymknuté z kĺbov, často nenapraviteľné a po ich obetiach ostáva vo svete diera, ktorú nemožno nikdy celkom zaplniť. Veriaci vtedy vravia, že sa otvára peklo. Tí, ktorí v Boha neveria hľadajú zmysel.. A je tam iba strašne veľa smútku a bolesti. Toto nie je charita raz za rok, nie je to dať bezdomovcovi na parkovisku 50 centov, lebo vám je hlúpe ich nedať, nie je to kupovanie si odpustkov, ktoré aj tak neodpustíte ani len sami sebe. Nie je to prešpekulovaný tretí sektor a hra na súcit. Nie je to trápny nákup deťom z detských domovov pod vianočný stromček. Toto je naozaj.
A ja premýšľam, čo sú to za ľudia, ktorí bežia tam, odkiaľ iní radšej utekajú.
Ktorí sa nechajú v noci budiť na zvonenie telefónu, ktorí odídu od druhého chodu nedeľného jedla, pretože niekde práve spadlo lietadlo, alebo havaroval autobus a v ňom umrel niekto, o koho existencii ešte pred minútou netušili. Nasadnú do auta a večer už sedia v blikajúcimi neónmi osvetlenej miestnosti v dome, ktorý nikdy nevideli a v meste, o ktorom počuli naposledy možno pred dvadsiatimi rokmi. Drnčia telefóny, pribúdajú mená v zoznamoch písané čiernymi písmenami a s každým ďaľším menom zosnulého sa rozširujú rady iných mien, mien ľudí, ktorí sa večer už nedočkali niekoho, kto sa ráno chystal pokosiť trávnik, lebo už týždne trávil v práci a nestíhal. A v jeho byte, v kuchyni na stole ostala šálka nedopitej kávy, ktorú si ráno často nestihol vypiť a s ťažko pochopiteľnou chuťou si ju potom večer zohrieval v mikrovlnke. Ich rituál.. Ona mu za to vždy nadávala a tvrdila, že ho to zabije. Nezabilo. Bolo to niečo iné. A dnes už si ju nezohreje.. A pár dní sa nenájde nikto, kto by mal odvahu sa tej šálky čo i len dotknúť. Vraví sa, že sa na to dá zvyknúť.. Varujem Vás: nedá. Každý z tých príbehov Vás znova a znova dojme a vtiahne do deja.. Vzdelávanie Vás naučí iba to, ako vždy znova z deja vystúpiť. Neodnaučí Vás cítiť a ak by sa Vám to náhodou stalo, skončili ste. Táto práca sa nedá robiť bez duše. A dívajúc sa okolo seba povrchným a rýchlym pohľadom, lebo veď taký sa nám často pritrafí, keď súdime iných, vyzerá to, akoby ľuďom duše chýbali. No aj tak stále niekto píše..
Kto sú tí ľudia? Poznám ich, mnohých z nich dobre, každý z nich je iný a svojim vlastným spôsobom hviezda.. Máme tím plný výnimočných ľudí, No to ešte nič nevysvetľuje. Poznám aj veľa hviezd, ktoré nič neznamenajú a necítia.
Možno som našiel odpoveď v jednom z motivačných listov. Autor je nemenovaný, tak sa snáď nenahnevá. Napísal "tak dlho robím stále niečo pre seba, že som až zabudol, kto vlastne som. Chcem urobiť niečo pre iných, snáď na to potom prídem. Niečo mi chýba.. Lebo nikomu nič nedávam.". A zrazu mám pocit, že viem lepšie rozoznávať. Že normálni sú tí, ktorí premýšľajú a cítia. Nie tí druhí. Verili by ste..? Lebo ja verím.
Radovan Bránik, zakladateľ Modrého anjela
PS: Nepíšte nám, kým nenájdete svoj dobrý dôvod v sebe. A jediné slovo, ktoré Vám napoviem, znie takto: pokora.